Dejiny hybridných hrozieb a dezinformácií: Aktívne opatrenia II.
Dejiny hybridných hrozieb a dezinformácií
V našom úvodnom článku sme prezentovali základné ciele vplyvových a informačných operácií Sovietskeho zväzu počas studenej vojny a paralely vtedajšieho sovietskeho a súčasného ruského pôsobenia. Ako bolo uvedené, poznanie minulosti môže pomôcť pochopiť modus operandi dnešných dezinformačných kampaní a prispieť k budovaniu odolnosti spoločnosti. Už dnes Vám preto prinášame druhú časť zo série článkov Dejiny hybridných hrozieb a dezinformácií: Aktívne opatrenia, ktorá hlbšie poodhalí skryté pozadie dynamického prostredia, v ktorom sa fikcia a klamstvo stali významným nástrojom politiky Sovietskeho zväzu a jeho satelitných štátov.
Autorom článkov je Mgr. Martin Slávik, PhD., politológ a odborník na totalitné režimy.
Aktívne opatrenia II.
Vedeli ste, že dnes tak frekventované slovo – dezinformácia – je ruského pôvodu? Výraz dezinformatsiya sa častejšie začína objavovať v prvej polovici 60. rokov 20. storočia. Do slovníkov, najmä tých spravodajských (rozumej slovníkov spravodajských služieb), sa dostalo v súvislosti so vznikom špecializovaného odboru v KGB. Krycie označenie dezinformačného odboru bolo Služba D. Toto označenie sa v čase, v rámci rôznych reorganizácií menilo a v 80. rokoch získal Služba A. Práve Služba D mala na starosti realizáciu „aktívnych opatrení“, teda podľa dobovej charakteristiky – „prísne tajných opatrení, smerujúcich v konečnom účinku k podpore zahraničnej politiky a bezpečnosti svetovej socialistickej sústavy, alebo k naplneniu určitého operatívneho zámeru“. Táto definícia nemusí byť celkom zrozumiteľná, nakoľko je napísaná v orwellovskom jazyku totalitných tajných služieb. V skutočnosti nešlo o nič iné ako o zmienené dezinformácie, dezinformačné kampane, sústredené šírenie lží rôzneho charakteru a foriem i kompromitácie protivníkov. Ten pojem ale zastrešoval aj tzv. „ostré akcie“ – teda realizáciu útokov na infraštruktúru, únosy a aj vraždy.
V 60. rokoch sa realizácia dezinformácií, ako aj iných foriem aktívnych opatrení začína profesionalizovať. Realitou ale ostáva, že tajné vplyvové, psychologické operácie tu boli ešte skôr. Napríklad medzi tri hlavné úlohy československej rozviedky (menšej sestry svojho dvojčaťa z KGB) patrilo už od čias jej ukotvenia v zložkách ŠtB, teda v roku 1954:
1. získavanie informácií: najmä o vojensko-politických plánoch a prípravách USA, Anglicka, Francúzska, NSR a ostatných kapitalistických krajín,
2. boj proti zahraničným rozviedkam a emigrantským centrám bojujúcim proti ČSR/ZSSR,
3. vykonávanie tajných vplyvových a ďalších opatrení.
V 60. rokoch však začali podľa vzoru KGB profesionalizovať svoje dezinformačné odbory aj tajné služby jej satelitov. A práve z dokumentov ŠtB napríklad vieme, že v dňoch 12. až 16. februára 1963 uskutočnili traja príslušníci rozviedky ŠtB – Kareš, Zajíc a Kolouch (všetko sú to krycie mená) služobnú cestu do Moskvy, aby od tamojších súdruhov získali nové poznatky a vedomosti. Prijal ich náčelník Služby D – historicky presnejšie by asi bolo náčelník odboru D, Ivan Ivanovič Agajanc. Ten stál na čele tohto vtedy relatívne nového odboru od roku 1959. V službách KGB však bol už od roku 1930. Agajanc ich oboznámil okrem iného s podmienkami realizácie úspešných aktívnych opatrení, napríklad: vychádzať vždy z dôkladných znalostí prostredia, reagovať na aktuálne dianie, sledovať nálady v spoločnosti, dobrá dezinformácia mala (a má) mať aspoň čiastočne reálny základ, aby bola uveriteľnejšia a dôveryhodnejšia atď… Tiež kolegov informoval o základných formách realizácie úspešných aktívnych opatrení. Najefektívnejším nástrojom na šírenie sovietskych naratívov a ovplyvňovania politiky boli tzv. dôverné styky – teda špecifická kategória spolupracovníka, najlepšie vysokopostavenej osobnosti politického, prípadne verejného života. Medzi efektívne formy a prostriedky patrilo podľa jeho slov tiež: organizovanie masových akcií – demonštrácií, štrajkov, pochodov za mier), ovplyvňovanie politiky prostredníctvom organizácií alebo skupín obyvateľstva, uverejňovanie článkov, dokumentov, komentárov v tlači a rozhlase, využívanie televízie, vydávanie kníh, brožúr, letákov, plagátov, realizovanie tlačových konferencií, vyhlásení.
Svoje poznatky neskôr československá rozviedka využila napríklad pri realizácii, dnes verejnosti asi najznámejšieho aktívneho opatrenia s krycím názvom Neptún. V roku 1964 prekvapila verejnosť v Československu správa o fantastickom náleze v dovtedy neprístupnom Čiernom jazere na Šumave. Jazero bolo verejnosti neprístupné z dôvodu, že ležalo v tzv. hraničnom pásme, do ktorého verejnosť nesmela. Práve v roku 1964 sa ale komunistické vedenie rozhodlo tzv. zakázané pásmo zmenšiť. Pri prvom potápaní členov Zväzarmu, ktoré „zhodou okolností“ natáčala aj československá televízia, bolo na dne tohto jazera objavených niekoľko drevených debien. Po otvorení sa zistilo, že sú plné dokumentov z obdobia nacistickej okupácie. Samozrejme tento objav vzbudil mimoriadny záujem novinárov a masmédií po celej Európe. Vtedajší minister vnútra Ľubomír Štrougal na tlačovej konferencii oboznámil novinárov z celého sveta s obsahom debien. Bola to senzácia. Materiály totiž dokazovali, že mnohí nemeckí politici aktívni v dobe nálezu majú temnú nacistickú minulosť, že Nemecko sa ani po 20 rokoch od konca vojny stále nie je schopné zbaviť tieňov nacizmu a pod.
Realizácia AO Neptún
Tento „fantastický nález“ bol v skutočnosti aktívnym opatrením Odboru aktívnych opatrení Československej rozviedky. Jeho spolutvorcom bol Ladislav Bittman, zástupca náčelníka dezinformačného odboru. Ten akciu naplánoval a mal leví podiel na jej zrealizovaní. Materiály v debnách boli v skutočnosti čisté hárky papiera. Dokumenty neskôr prezentované verejnosti a médiám boli čiastočne pravé, čiastočne upravené, terminológiou ŠtB tzv. „falsdokumenty”, pochádzajúce najmä z archívov v ČSSR a časť z nich bola po konzultáciách s KGB dovezená zo ZSSR. Dodané a prezentované materiály kompromitovali viacerých vtedy aktívnych nemeckých a rakúskych politikov ich podieľaním sa na mašinérii nacistického Nemecka. Cieľom akcie malo byť donútenie Spolkovej republiky Nemecka, v ktorom sa vážne uvažovalo o uplynutí premlčacej doby nacistických zločinov, aby túto lehotu predĺžila. Tento cieľ sa na prvý pohľad javí ako veľmi cnostný a dobrý, pričom sa ho napokon aj podarilo dosiahnuť. Ale hlavným zámerom predĺženia premlčacej doby nacistických zločinov nebola spravodlivosť. Išlo o možnosť poukazovať na nacistickú minulosť Nemecka a jeho predstaviteľov po ľubovoľne dlhú dobu. Naratív nacistickej minulosti tak mohli komunistickí predstavitelia kedykoľvek ľubovoľne používať. Ak by boli nacistické zločiny premlčané, mala by táto „karta“ oveľa nižšiu silu. Zneužívanie naratívu nacistickej minulosti bolo v KGB a v Sovietskom zväze jedným z najobľúbenejších a takáto argumentácia je Ruskou federáciou často používaná aj dnes.
Poznámky I. správy ZNB k AO Neptún
Už nasledujúci pondelok uverejníme ďalšiu časť zo série článkov Dejiny hybridných hrozieb a dezinformácií: Aktívne opatrenia.
Zdroje:
ABS: , I. správa ZNB, reg.č. 81067/101 Služobná cesta na VSB -poznámky
ABS: , I. správa ZNB, reg.č. 90039 AO NEPTÚN
Názory a myšlienky vyjadrené v tomto článku sú osobnými postojmi autora/-ov a nemusia nevyhnutne zodpovedať oficiálnym stanoviskám Ministerstva vnútra. Ministerstvo vnútra neberie na seba zodpovednosť za interpretáciu uvedených informácií.
Mgr. Martin Slávik, PhD. pracoval od roku 2005 na Sekcii dokumentácie Ústavu pamäti národa, kde sa venoval rekonštrukcii a dokumentácii činnosti represívnych zložiek. Od roku 2008 bol vedúcim Oddelenia rozvoja evidencií, českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov. Bol zodpovedný za vytváranie lustračného systému Ústavu a viedol dokumentačný projekt o I. správe ŠtB, rozviedke komunistického Československa a bol tiež členom redakčnej rady časopisu Paměť a dejiny. Od roku 2014 je spolupracovníkom Platformy európskej pamäti a svedomia so sídlom v Prahe. Od roku 2016 tiež pracuje v občianskom združení Living Memory.
Tag: Dejiny HH ,dezinformácie