Zdieľame: Stratégia odstrašenia a hybridné hrozby
Hybrid CoE: Stratégia odstrašenia a hybridné hrozby
(originálny názov: Turning strategy into praxis: Lessons in hybrid threat deterrence)
Európske centrum výnimočnosti pre boj proti hybridným hrozbám (Hybrid CoE) je autonómna medzinárodná sieťová organizácia na boj proti hybridným hrozbám. Centrum bolo založené v roku 2017 a sídli vo fínskych Helsinkách.
Hybridné pôsobenie sa stalo neoddeliteľnou hrozbou v medzinárodnom bezpečnostnom prostredí. Nejde pritom len o izolované kybernetické útoky alebo dezinformačné kampane, ale o premyslené a kombinované využívanie rôznych nástrojov, od ekonomického nátlaku a spravodajských operácií až po útoky na kritickú infraštruktúru či cielenú polarizáciu a manipuláciu verejnej mienky. Ich cieľom je oslabovať súdržnosť spoločností, rozkladať dôveru v inštitúcie a postupne znižovať schopnosť štátov brániť sa proti nepriateľským aktérom. Najnovší dokument od Hybrid CoE preto skúma využiteľnosť tradičnej teórie odstrašenia (Deterrence theory) v boji a obrane proti hybridným hrozbám.
Dokument vychádza zo skúseností získaných v rámci série „tabletop“ cvičení, ktoré boli realizované v rokoch 2020 až 2023 pre odborníkov z oblasti boja proti hybridným hrozbám. Tieto simulácie umožnili otestovať schopnosti štátov a medzinárodných organizácií reagovať na komplexné hybridné operácie a prispeli k identifikácii slabín v existujúcich stratégiách a postupoch. Z analýzy vyplynuli tri zásadné zistenia, ktoré sú jadrom pre prípravu účinnejších politík v oblasti boja hybridných hrozieb.
Zistenie 1: „One-room“ prístup ako predpoklad účinnej reakcie
Prvou kľúčovou skúsenosťou je potreba úzkej koordinácie naprieč rôznymi rezortmi. Hybridné hrozby zasahujú nielen bezpečnostný a obranný sektor, ale aj oblasť diplomacie, hospodárstva, kultúry či technológií. Ak jednotlivé zložky štátu reagujú oddelene, bez vzájomnej výmeny informácií a spoločného plánovania, protivník môže tieto medzery zneužiť. Preto je dôležitý koncept „one-room“, čo znamená, že všetci relevantní aktéri (zástupcovia ministerstiev, analytici, spravodajské a bezpečnostné služby) musia mať možnosť plánovať spoločne, sedieť „v jednej miestnosti“ a vytvárať jednotnú stratégiu. Cvičenia ukázali, že tímy, ktoré dokázali otvorene komunikovať a spolupracovať naprieč rôznymi inštitúciami vykazovali zásadne efektívnejšie výsledky.
Hybridné hrozby sa teda nedajú zvládnuť tradičnou „silovou“ logikou jedného rezortu, ale potrebujú celosystémový prístup kombinujúci bezpečnostné, ekonomické aj spoločenské nástroje.
Zistenie 2: Vytváranie vzájomných väzieb nie je zárukou mieru
Druhé zistenie sa týka stratégie “entanglementu”, teda vytvárania vzájomných závislostí medzi štátmi v nádeji, že to odradí agresora od nepriateľského konania. Táto stratégia je založená na presvedčení, že pokiaľ budú medzi štátmi existovať pevné väzby a závislosti (napríklad ekonomické, energetické, obchodné a podobne), nebude medzi nimi dochádzať k ozbrojeným konfliktom, ktoré by tieto väzby porušili. V určitých prípadoch môže tento model skutočne fungovať, napríklad medzi partnermi, ktorí rešpektujú medzinárodné normy.
Proti agresívnym štátom s veľkým mocenským potenciálom sa však táto stratégia ukazuje ako riskantná a skôr kontraproduktívna. Závislosť na ich zdrojoch alebo trhoch môže totiž oslabiť schopnosť závislého štátu reagovať a môže byť zneužitá ako forma nátlaku. Dokument uvádza príklady, keď ekonomické a energetické väzby namiesto stability vytvorili zraniteľnosť, ktorú protivník vedome zneužil.
Stratégia vytvárania vzájomných väzieb je teda opodstatnená len pri aktéroch, kde existuje základná dôvera a rešpektovanie pravidiel. V opačnom prípade môže pôsobiť skôr ako slabina a nie ako odstrašujúci faktor.
Zistenie 3: Prílišná opatrnosť môže povzbudiť agresora
Tretia skúsenosť odhaľuje, že neustále vyhýbanie sa eskalácii môže mať opačný účinok. Demokratické štáty často zdôrazňujú odolnosť, obranný charakter opatrení a snahu nezvyšovať napätie. To síce prispieva k vnútornému upokojeniu spoločnosti, no z pohľadu agresora to môže byť vnímané ako slabosť a v konečnom dôsledku ho motivovať k ďalšiemu agresívnemu konaniu.
Hybridné operácie sa šíria v prostredí nejednoznačnosti. Ak protivník cíti, že jeho kroky nebudú mať konkrétne následky, prekračuje stále ďalšie hranice a pomyselné „červené čiary“. Dokument upozorňuje na riziko tzv. “mirror imaging” – predpokladu, že protivník premýšľa podobne ako my. V tomto kontexte je preto nevyhnutné analyzovať a poznať kultúrne a spoločenské náležitosti protivníka. Nepochopenie jeho spoločnosti je základným predpokladom voľby nesprávnych opatrení na jeho odstrašenie.
Účinná stratégia nespočíva len v budovaní odolnosti, ale aj v jasnom a dôveryhodnom signáli, že prekročenie určitých čiar bude mať následky.
Hybridné odstrašovanie klasickými princípmi ozbrojeného konfliktu
Záver dokumentu zdôrazňuje, že tradičné princípy odstrašovania – schopnosť, komunikácia a odhodlanie – musia byť adaptované na realitu hybridných hrozieb. Tie sa líšia od konvenčných útokov tým, že sú ťažšie identifikovateľné, rozkladajú sa v čase a pôsobia v tzv. šedých zónach.
Tri faktory sa ukazujú ako zásadné pri odstrašovaní hybridného pôsobenia:
Agilita – schopnosť rýchlo meniť nástroje a reagovať na meniace sa formy hrozieb.
Solidarita – jednotný a koordinovaný prístup medzi spojencami, ktorý znižuje možnosti „rozdeliť a panovať“.
Atribúcia – schopnosť identifikovať pôvodcu hybridných akcií a poskytnúť na to dôkazy, čo je nevyhnutné pre politickú legitimitu následnej reakcie.
Cieľom hybridného odstrašovania nie je úplne zabrániť útokom, ale znížiť ich efektivitu, minimalizovať ich prínos pre protivníka a zvýšiť cenu jeho konania.
Kompletný dokument Hybrid CoE nájdete na tomto odkaze.
(dokument je dostupný v anglickom jazyku)
Tag: Hybrid CoE ,zdieľame