Komentár: Európa pod tlakom hybridných hrozieb: desiatky sabotážnych útokov v roku 2024
Komentár: Európa pod tlakom hybridných hrozieb: desiatky sabotážnych útokov v roku 2024
Európa čelí prudkému nárastu hybridných hrozieb – od fyzických sabotáží cez kybernetické incidenty až po systematické narúšanie kritickej infraštruktúry a verejnej komunikácie. Hybridné útoky sa odohrávajú v „šedej zóne“ medzi vojnou a mierom, často bez jasne identifikovateľného páchateľa, a práve to ich robí nebezpečnými. Séria incidentov naprieč kontinentom ukazuje, že nejde o ojedinelé javy, ale o trend, ktorý sa prehlbuje a testuje pripravenosť európskych štátov reagovať včas a koordinovane.
Podľa dostupných strategických hodnotení bolo v roku 2024 v Európe zaznamenaných niekoľko desiatok prípadov závažných sabotáží – približne jeden incident každých desať dní. Išlo o útoky zamerané na energetické siete, dopravnú infraštruktúru, logistické centrá či podmorské komunikačné vedenia. Spoločným menovateľom týchto incidentov je, že útočníci pracujú podprahovými metódami, ktoré sťažujú ich okamžité odhalenie, pripísanie a kolektívnu reakciu.
Hoci európske inštitúcie prijímajú postupne nové opatrenia,tieto reakcie sú často pomalé, nekoordinované a nedostatočné voči tempu, akým sa hybridné hrozby vyvíjajú. Práve táto dynamika – rýchle útoky a pomalé odpovede – vytvára priestor pre ďalšie zraniteľnosti a zvyšuje tlak na štáty, ich inštitúcie aj obyvateľov.
Čo sú hybridné hrozby
Hybridné hrozby predstavujú kombináciu vojenských a nevojenských nástrojov, ktoré sú používané koordinovane s cieľom oslabiť protivníka bez formálneho vyhlásenia vojny. Do tohto spektra patria okrem iného fyzické sabotáže, kybernetické útoky, ekonomický tlak, dezinformačné kampane, psychologické operácie, narúšanie navigačných a komunikačných systémov či využívanie migračných tokov na politický a spoločenský nátlak.
Kľúčovým prvkom hybridných operácií je práca „pod prahom“ – útočník sa snaží zostať pod úrovňou, ktorá by spustila jednoznačnú a tvrdú odpoveď zo strany napadnutého štátu alebo aliancie. Útoky sú preto fragmentované, rozptýlené v čase a priestore, s obmedzeným okamžitým účinkom, no s kumulatívnym strategickým dopadom. V ideálnom prípade pre pôvodcu vyvolajú pochybnosti, polarizáciu a vyčerpanie obranných kapacít protivníka bez toho, aby sa dal ľahko preukázať úmysel a identita zadávateľa.
Z pohľadu obrany je komplikujúcim faktorom najmä otázka atribúcie. Kým pri klasickom konvenčnom útoku je útočník zvyčajne jasne identifikovateľný, pri hybridných operáciách sa využívajú sprostredkovatelia, proxy aktéri, súkromné subjekty či formálne „nepripísateľné“ prostriedky. To výrazne sťažuje použitie tradičných odstrašovacích mechanizmov a uplatnenie zodpovednosti v medzinárodnom práve.
Sabotáže podmorskej infraštruktúry
Podmorská energetická a telekomunikačná infraštruktúra patrí medzi najzraniteľnejšie ciele hybridných operácií. Plynovody a optické káble, ktoré spájajú členské štáty, sú na veľkých úsekoch prakticky nechránené a ich monitorovanie je technicky aj finančne náročné. Stačí relatívne jednoduchý zásah – poškodenie potrubia alebo pretrhnutie kábla – a výsledkom môžu byť výpadky dodávok energie, spomalenie dátových spojení či dokonca izolácia celých regiónov.
Incidenty, ktoré sa v posledných rokoch odohrali v Baltskom mori, ukázali, že poškodenie podmorskej infraštruktúry nemusí byť náhodné. V niekoľkých prípadoch vyšetrovania potvrdili mechanické zásahy kompatibilné s vlečením kotvy alebo priamym kontaktom plavidla s káblami. Aj keď verejné správy často pracujú s formuláciami typu „podozrivá nehoda“, z bezpečnostného hľadiska ide o signál, že niekto testuje reakčný čas a schopnosť štátov chrániť svoje spojenia.
Reakcia európskych štátov zahŕňa posilnené námorné hliadkovanie, využívanie podmorských dronov, rozširovanie senzorových sietí a budovanie redundancie – teda záložných trás a kapacít. Aj napriek tomu však zostáva podmorská infraštruktúra atraktívnym cieľom: je ťažko strážiteľná, poškodenie sa dá maskovať ako nehoda a opravy sú časovo aj finančne náročné.
Železnice a logistika ako ciele sabotáže
Reakcia európskych štátov zahŕňa posilnené námorné hliadkovanie, využívanie podmorských dronov, rozširovanie senzorových sietí a budovanie redundancie – teda záložných trás a kapacít. Aj napriek tomu však zostáva podmorská infraštruktúra atraktívnym cieľom: je ťažko strážiteľná, poškodenie sa dá maskovať ako nehoda a opravy sú časovo aj finančne náročné.
Dopravná infraštruktúra – najmä železnice – je kľúčová pre fungovanie moderných ekonomík a pre presun vojenského materiálu. Prerušenie železničných tratí, poškodenie signalizačných systémov či útoky na logistické uzly môžu výrazne spomaliť tok tovarov a materiálu, predražiť prepravu a vytvoriť sekundárne problémy v dodávateľských reťazcoch.
Rok 2024 priniesol viacero podozrivých incidentov spojených so železničnou dopravou. V niektorých prípadoch išlo o poškodenie infraštruktúry, inde o podozrivé výpadky napájania či narušenia komunikačných systémov. Aj keď nie všetky tieto udalosti boli oficiálne označené ako sabotáž, ich frekvencia a časovanie naznačujú, že ide o súčasť širšieho obrazu, v ktorom sa dopravné tepny stávajú cieľom podprahových útokov.
Viaceré štáty reagovali zvýšením fyzickej ochrany tratí, nasadením armády a polície na stráženie kľúčových uzlov, rozšírením kamerových systémov a zavedením prísnejších kontrol v okolí strategických koridorov. Problémom však zostáva dĺžka železničnej siete a obmedzené kapacity – nie je možné trvalo chrániť každý most, tunel či stanicu. Preto sa čoraz viac zdôrazňuje význam spravodajských informácií, analýzy rizík a cieleného zamerania ochrany na najkritickejšie úseky.
Podpaľačské útoky na sklady a zásobovanie
Sklady, distribučné centrá a logistické parky sa v roku 2024 ukázali ako mimoriadne zraniteľné ciele. Podozrivé požiare a explózie v objektoch, kde sa nachádza priemyselný materiál, technika či tovar určený na export, poukazujú na to, že útočníci si uvedomujú strategický význam zásobovacích reťazcov. Zasiahnutie jedného veľkého skladu môže mať reťazový efekt na viaceré dodávateľské vzťahy a výrobu v rôznych krajinách.
Častým modus operandi sú improvizované zápalné alebo výbušné zariadenia ukryté v zásielkach, ktoré sú do objektu doručené štandardnými logistickými kanálmi. Z pohľadu útočníka ide o efektívnu techniku: využíva existujúcu infraštruktúru, znižuje riziko priameho prichytenia a umožňuje útočiť aj na objekty, ktoré sú inak dobre strážené. Z pohľadu obrany to znamená tlak na sprísnenie kontroly vstupov, zavedenie dodatočných skenovacích mechanizmov a školenie personálu v rozpoznávaní podozrivých zásielok.
Podpaľačské útoky majú aj významný psychologický rozmer. Oheň a výbuchy v priemyselných zónach či v blízkosti obytných štvrtí zvyšujú pocit ohrozenia obyvateľstva, priťahujú mediálnu pozornosť a vytvárajú dojem, že štát nedokáže zabezpečiť základnú fyzickú bezpečnosť. Z hľadiska hybridnej kampane teda nejde len o hospodársku škodu, ale aj o budovanie atmosféry strachu a neistoty.
Iné formy hybridných útokov
Hybridný konflikt sa neodohráva iba v materiálnom priestore. Významnú úlohu zohrávajú aj útoky na informačné a kognitívne prostredie – od cielených dezinformačných kampaní cez využívanie deepfake technológií až po organizované šírenie poplašných správ. Cieľom je oslabiť dôveru v inštitúcie, polarizovať spoločnosť, zneistiť voličov a sťažiť prijímanie racionálnych rozhodnutí.
Rastie aj počet incidentov spojených s dronmi a rušením navigačných systémov. Neidentifikované drony nad citlivými objektmi alebo v blízkosti letísk nútia štáty k nákladným protiopatreniam – dočasnému uzatváraniu vzdušného priestoru, prerušeniu letovej prevádzky či nasadeniu špecializovaných prostriedkov na ich zneškodnenie. Podobne rušenie satelitnej navigácie (GNSS) môže narušiť civilnú leteckú a námornú dopravu, čo zvyšuje riziko nehôd a zároveň testuje, do akej miery sú systémy závislé od jedného technologického riešenia.
Kybernetický rozmer hybridných hrozieb sa dotýka prakticky všetkých sektorov – od verejnej správy a zdravotníctva až po energetiku a finančné služby. Ransomware útoky, cielené prieniky do sietí, zneužívanie zraniteľností v kritických systémoch či DDoS útoky na webové služby sú už bežnou súčasťou bezpečnostného prostredia. Pri hybridných operáciách sú často kombinované s fyzickými incidentmi alebo dezinformačnými vlnami, čím sa zvyšuje ich účinok.
Dopady na bezpečnosť EÚ a reakcie
Séria niekoľko desiatok sabotážnych útokov zaznamenaných v roku 2024 odhalila viaceré systémové slabiny. Ukázalo sa, že ochrana kritickej infraštruktúry je nerovnomerná, postupy krízového riadenia nie sú vždy zladené naprieč rezortmi a informácie medzi štátmi a inštitúciami neprúdia tak rýchlo, ako by si situácia vyžadovala. Hybridné hrozby pritom nepoznajú hranice – incident v jednom štáte môže mať dôsledky pre celú Európsku úniu.
Na úrovni EÚ a aliančných štruktúr sa preto čoraz viac hovorí o potrebe tzv. whole-of-government a whole-of-society prístupu. To znamená, že reakcia na hybridné hrozby nemôže byť len doménou jedného ministerstva alebo bezpečnostných zložiek. Zapojené musia byť aj regulačné orgány, súkromný sektor (najmä prevádzkovatelia infraštruktúry), akademická obec až po občana. Bez zdieľania informácií, spoločných cvičení a koordinovaného plánovania zostane obrana vždy o krok pozadu.
Významným problémom je aj rýchlosť rozhodovania. Kým hybridné operácie sú navrhnuté tak, aby boli rýchle, flexibilné a adaptívne, inštitucionálna reakcia je často viazaná na zdĺhavé procedúry, politické kompromisy a právne neistoty. V praxi to znamená, že kým sa prijme politické rozhodnutie, útočník už môže byť o niekoľko krokov ďalej. Preto sa v expertných debatách čoraz viac hovorí o potrebe predpripravených scenárov, jasných prahových hodnôt (thresholds) pre reakciu a flexibilných mandátov pre krízové štruktúry.
Súčasťou odpovede na hybridné hrozby musí byť aj budovanie odolnosti (resilience). Nejde iba o fyzickú ochranu objektov, ale aj o schopnosť spoločnosti absorbovať šok, rýchlo obnoviť funkcie a nenechať sa paralyzovať útokom. To zahŕňa investície do kybernetickej bezpečnosti, diverzifikáciu dodávateľských reťazcov, záložné kapacity v energetike, ale aj zvyšovanie mediálnej gramotnosti občanov a podporu kvalitného spravodajstva.
Záver
Hybridné hrozby predstavujú dlhodobú strategickú výzvu pre Európu. Ich sila spočíva v tom, že kombinujú rôzne nástroje – fyzické, kybernetické, informačné aj psychologické – a pohybujú sa v priestore, ktorý nie je jednoznačne definovaný ako vojna ani mier. Úspešná obrana preto vyžaduje rýchlejšiu reakciu, lepšiu koordináciu a vyššiu mieru pripravenosti na všetkých úrovniach riadenia.
Ak Európska únia a jej členské štáty nedokážu prispôsobiť svoje bezpečnostné politiky tempu, akým sa hybridné hrozby vyvíjajú, riziko ďalších incidentov bude narastať a následky môžu byť vážne – ekonomické, bezpečnostné aj spoločenské. Naopak, ak sa podarí posilniť kultúru bezpečnosti, zvýšiť odolnosť kritickej infraštruktúry a skrátiť čas medzi útokom a koordinovanou reakciou, hybridné operácie prestanú byť pre potenciálnych útočníkov tak atraktívnym nástrojom. Kľúčom k úspechu je uvedomiť si, že hybridná vojna nie je „problém niekoho iného“, ale nová realita, v ktorej sa musí naučiť fungovať celá Európa.